|
|
|
O Dračici a o Cene Fantázie 2010 (1. časť)
Nevyhrala som, bola som druhá. Z môjho pohľadu najhoršie možné umiestnenie. Hoci zároveň lepšie, ako som dúfala.
Príbeh poviedky Dračica sa začal pomerne dávno, ak si správne spomínam, je to asi tri a pol roka. Veľmi dobre si pamätám na ten večer, keď som sa u babky učila na skúšku z manažmentu a marketingu trhových služieb a len tak zo zaujímavosti som si prečítala prípadovú štúdiu o zážitkovej reštaurácii. Ani neviem, ako sa mi v hlave náhle vytvorila tá čudná kombinácia, v mojej hlave sa občas spájajú zvláštne veci, veď na mojich poviedkach je to aj vidieť. Zrejme ma ovplyvnil fakt, že som nedávno predtým čítala Eragona a vzápätí na to Stráže! Stráže!. Jednoducho vznikla myšlienka o reštaurácii, v ktorej servírujú dračie mäso. A už som sa jej nevedela zbaviť.
Základná predstava síce prišla náhle ako blesk, príbeh sa mi v hlave však vytváral dlho a ešte dlhšie trvalo dostať ho do hmatateľnej podoby. Poviedku sa mi na jeseň roku 2009 nakoniec podarilo dopísať a bola som pripravená odoslať ju do Ceny Karla Čapka.
V mnohých radách o tom, „ako písať“, autori tvrdia: „Ak chcete objektívnu kritiku, nedávajte svoje diela čítať mame. Ani učiteľke slovenčiny.“ Moja mama je učiteľka slovenčiny. A nikdy mi nikto žiadnu moju poviedku neskritizoval tak ako ona. To bol dôvod, prečo som Dračicu nakoniec do CKČ neposlala. Mama mi ju dala prerobiť. Neľutujem, vďaka tomu som dostala možnosť hodnotiť poviedky v CKČ a bola to pre mňa cenná skúsenosť.
Napínavý príbeh Dračice sa však týmto zďaleka nekončí. Poviedku som nakoniec prerobila, ale dostala som sa k tomu až po štátniciach. Do Ceny Fantázie som ju posielala na poslednú chvíľu a, nie, mame som ju už predtým nedala prečítať.
Potom nastalo leto plné udalostí, z ktorých za najdôležitejšiu považujem svoju svadbu. Iba sem-tam mi zostal čas mrknúť na Facebook, či sa v súťaži deje niečo nové a dúfať v informáciu, ktorá by mi napovedala, ako to vyzerá s mojou poviedkou. Samozrejme, žiadna neprišla.
Následne som sa vybrala na svadobnú cestu. Práve cez Istrocon. Istorcon, na ktorom sa mali vyhlasovať finalisti Ceny Fantázie. Samozrejme, už od piatku som mala nervy na dranc, ako to dopadlo, a v nedeľu, keď sme prileteli, som hneď na letisku uvažovala, ako sa k informácii dopracovať. Vedela som síce že niektorí z mojich známych boli na Istrocone, ale nenapadal mi ani jeden, ktorý by sa mohol zúčastniť aj vyhlasovania finalistov. Už som rozmýšľala že zavolám Ivanovi Aľakšovi, no keď som mala telefón v ruke napadlo mi: Veď ja mám internet v mobile!
Zapla som internet. Naťukala som stránku Fantázie. Načítavala sa neuveriteľne pomaly. V tej chvíli sa mi vybila baterka.
Môj novopečený manžel, ktorý už nado mnou krútil hlavou a prevracal očami, láskavo súhlasil, že tak on mi to teda pozrie vo svojom mobile. Kým sa mu stránka načítala, nedočkavo som stúpala z nohy na nohu. Mimochodom, batožina stále nechodila.
A potom som začala od radosti skákať a tancovať po letiskovej hale. Našťastie nikto neprivolal záchranku.