Death Note

Predstav si, že môžeš zabiť. Kedykoľvek, kohokoľvek a bez šance, že niekto niekedy odhalí tvoju vinu. Lákavé? Desivé? A keby si už mal takú možnosť, koho by si zabil? Potenciálnych mŕtvol je veľa: zlomyseľný šéf, protivná svokra, sused, ktorý počúva hlasnú hudbu práve vtedy, keď ty sa snažíš spať... alebo niekoľkonásobný vrah, ktorého po zdĺhavom procese predsa len pustia na slobodu...

Light – obyčajný japonský študent s na Japonca trochu nezvyčajným menom – má vo veci jasno, pretože sa chce stať policajtom a jeho celoživotným cieľom je boj proti zločinu. Preto si Death Note nemohol nájsť lepšieho majiteľa. Death Note je totiž zápisník, pomocou ktorého môžeš zabiť kohokoľvek, koho meno a tvár poznáš. Stačí toto meno napísať do Death Note a bum, dotyčný zomrie na infarkt. Poprípade mu môžeš vymyslieť iný spôsob, ba dokonca aj čas smrti. Treba si len pozorne prečítať manuál.

Film Death Note rozpráva o tom, aká tenká je hranica medzi dobrom a zlom. Alebo sa skôr zamýšľa nad tým, čo vlastne dobro a zlo je, a že každý môže tieto dve slová chápať inak. Najlepšie by však bolo povedať, že Death Note je ukážkou psychologického profilu premeny chlapca nadšene bojujúceho za svetový mier na monštrum, ktoré neváha zabiť ani svojich blízkych.

Po Lightovi je druhým najdôležitejším hrdinom v našom príbehu L. L ako prvý prišiel na to, že „používať vlastné meno“ a „dožiť sa rána“ sú pojmy, ktoré sa v jeho svete nepríjemne často vylučujú. Tento múdry chlapec má vo filme tri dôležité úlohy: zjesť čo najviac sladkostí; neodťahovať konček palca od svojich pekných pier; a vypátrať takzvaného Kiru - masového vraha, ktorý nejakým záhadným spôsobom zabíja nielen zločincov, ale neskôr aj policajtov, ktorí sú mu na stope. Po zoznámení sa s postavami už záleží iba na tebe, komu budeš držať palce: či prefíkanému, neľútostnému Lightovi alebo zhrbenému, sladkému (keď si tých desať kociek cukru v čaji pomieša lízatkom...) eLovi. Obaja sú rovnako nadpriemerne inteligentní, obaja rovnako detinskí – ktorý z nich má teda pravdu?

Dej filmu Death Note vychádza z jeho anime a manga predchodcov. Keďže predlohy nepoznám, nemôžem porovnávať. Videla som iba niekoľko obrázkov z mangy a podľa nich konštatujem len to, čo som vedela už dávno: kreslení Japonci sú krajší ako skutoční Japonci... Ale vráťme sa k filmu. Toto dielko bolo nedočkavým šikmoočkom predhodené 17. júna minulého roku a ihneď so sebe vlastnou nemotornou eleganciu zosadilo z trónu DaVinciho kód. Že by sa fanúšikov DVC zbavili tak, že ich donútili napísať vlastné meno do Death Note? Nepríjemné, ale aj to sa stáva. Death Note totiž nie je žiadny výkvet filmárskeho umenia. Samotný dej sa hmýri nelogickosťami a postavy v ňom dokážu prísť na také veci, že ľudia z Mensy popri nich vyzerajú ako hlúčik priemerne inteligentných delfínov (Teraz nemyslím tých z Hitchhikera. Ani Flippera.). Pokiaľ ide o špeciálne efekty, tieto boli potrebné výlučne na vytvorenie jedinej postavy – a aj tu je výsledok rozporuplný. Strašidelný boh smrti Ryuk (dostanete ho zdarma ku každému Death Note – no nekúp to!) totiž nevyzerá ani trošku „živo“ či uveriteľne. Pohybovými schopnosťami mi pripomínal Hrdinov z krajiny Gaja (prirovnanie je určené tým, ktorí mali rovnakú smolu ako ja, a tento animák videli).

Aj napriek do očí bijúcim nedostatkom si ma však Death Note nejakým záhadným spôsobom chytil, omotal okolo prsta a už nepustil. Dokonca ma drží tak, že sa už nemôžem dočkať druhého dielu (pretože aj tento film končí v štýle „starý škaredý námorník, ktorého si už skoro nikto nepamätá, zíde dolu schodmi a tvrdí, že on jediný dokáže zachrániť Jacka Sparrowa“) a v niektorých prípadoch som prestala používať aj vlastné meno. To aby zo mňa nezostalo len to meno – zaznamenané v zápisníku smrti. Veď ako raz povedal Umberto Eco:

„Stat rosa pristina nomine,
nomina nuda tenemus.“