Evanjelium podľa Dana Browna

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna kniha, ktorá sa stala bestsellerom. Milióny ľudí na celom svete si ju túžili prečítať a milióny si ju aj kúpili, takže autor na nej trhol strašné prachy. Ale čo sa stalo-nestalo! Kdesi ďaleko-preďaleko od spisovateľovho domova, za siedmimi horami, siedmimi dolinami a jedným obrovským oceánom sa raz ráno prebudilo milé nevinné dievčatko a povedalo si: „Veď si to musím prečítať, keď o tom každý hovorí!“ – pretože dievčatko odjakživa prahlo po poznaní Vyšších Právd Sveta A Vesmíru. Zohnať túto knihu pre dievčatko nebolo ťažké, pretože ju vlastnili až traja členovia jej rodiny („Akoby si ju nemohli požičať medzi sebou,“ pomyslelo si, no čoskoro na to všetko zabudlo...).

Keby niekto v tie dni stál za oknom izby dievčatka a sledoval by tú milú nevinnú dušu čítajúcu knihu, mohol by na nej vidieť mnohé: ako prevracia očami, občas sa uškrnie, občas si vzdychne, ba sem-tam aj horko zaplače (no očividne nie kvôli súcitu, či smútku) a celkom na koniec si povie: „Uhm, tak nič...“ Ale nikto to nemohol vidieť, pretože izba dievčatka bola na prvom poschodí, a k oknu sa žiaden človek bez rebríka nedostal.

***

Da Vinciho kód je bezpochyby svižný a ľahko čitateľný akčný román, v ktorom nechýbajú zbrane, sex a sem-tam aj nejaká tá mŕtvola. Takéto knihy boli a budú. Da Vinciho kód má však aj niečo navyše, akýsi zvláštny bonus: odhaľuje totiž strašné tajomstvá o kresťanskej cirkvi, ktoré nikdy nemali uzrieť svetlo sveta... A sčítaný človek sa spýta sám seba (alebo iného sčítaného človeka): „Ale veď podobné strašné tajomstvá, hoci v rôznych obmenách, boli dávno uverejnené v desiatkach iných kníh. Prečo práve tento román vyvolal taký rozruch?“ Odpoveď sa hľadá ťažko, ale nakoniec si vás nájde sama (Rovnako, ako si vás raz nájde aj Svätý Grál, buhaha!). Autor totiž zaobaľuje vyššie spomenuté desivé tajomstvo – ktoré mimochodom celkom prebral z inej knihy od iného autora – do ľahkého a svižného rukopisu, ktorý medzi čitateľmi v poslednom čase tak letí.

Vďaka všetkým vyššie zmieneným skutočnostiam sa teda nakoniec z Da Vinciho kódu vykryštalizuje pomerne dobrý román, ktorý však narúšajú dve podstatné chyby: Prvou z nich je, že dej románu je očividne vymyslený len ako okrasná čipka pre zverejnenie istých skutočností a druhou, že v spomínaných skutočnostiach je viac dier ako v záclone na mojom okne. Námatkovo spomeniem iba niekoľko nezrovnalostí, ktoré som si zapamätala: Ako môže byť nedeľa svätým dňom kresťanov kvôli rímskemu bohu slnka, keď nedeľa je dňom kresťanov, lebo vtedy vstal Ježiš z mŕtvych? A ak je na obraze Posledná večera osobou vedľa Ježiša Mária Magdaléna, kde je potom Ján? Odpovede na tieto otázky sa, bohužiaľ, až do konca knihy nedozvieme... Najviac ma však na tom všetkom zaráža, že na uvedené trhliny som prišla sama, a to nie som historička, archeologička ani religionička, ale ekonómka(!). Na čo potom museli prísť príslušníci vyššie uvedených povolaní? A už sa vôbec nečudujem Vatikánu, že na túto knihu nereaguje. Nestojí im to zato – veď predsa každý, kto aspoň raz prečítal Nový Zákon, musí tie chyby vidieť.

Pri písaní tejto recenzie sa nemôžem vyhnúť porovnávaniu s inou knihou – Foucaultovým kyvadlom od Umberta Eca. Je to veľmi náročné dielo, ale dá sa prečítať. Rozpráva príbeh troch vydavateľov, ktorí sa rozhodnú napísať román, nie nepodobný tomu od pána Browna, ale vymyslia si doň oveľa zložitejšie a dôveryhodnejšie fakty. Potom ich príbehu uverí istá tajná spoločnosť a snaží sa z nich vypáčiť viac informácií, ktoré v skutočnosti ani neexistujú a... nebudem to rozoberať, jednoducho všetci traja nakoniec zomrú. Po prečítaní Da Vinciho kódu som si istá, že Dan Brown Eca nečítal, lebo inak by sa buď bál, že jeho výmyslom niekto uverí, alebo by sa bál, že im nikto neuverí.

Takže si to všetko zhrňme: kniha Da Vinciho kód je
1. deravejšia ako sito
2. neoriginálnejšia ako čokoľvek od Rosamunde Pilcherovej
3. s ešte prvoplánovejšími napínavými situáciami, ako bývajú na konci každého dielu telenovely

Ale úplne najviac sa mi páčilo, keď som si asi v tretine knihy – keď v nej bol po prvý raz spomenutý Grál – povedala presne toto: „Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale mne to pripadá strašne trápne. Ak ešte nakoniec vysvitne, že Svätý Grál je žena alebo podobná blbosť, tak ja už fakt neviem...“ Tí, ktorí tento román už čítali iste pochopia, že asi o sto strán neskôr som sa nedokázala zdržať smiechu.

***

Tak toľko k bestselleru, ktorý ovládol svet. Netvrdím, že tento román je zlý – verte mi, čítala som oveľa horšie veci. Ale na druhej strane mám pocit, že si nezaslúži takú veľkú pozornosť, akú vyvolal. To je však len môj osobný názor. Odporúčala by som ho ľuďom so slabou povahou, ktorí majú radi rébusy a honby za pokladom, a ľuďom so silnou povahou, ktorí si chcú pri knihe oddýchnuť, poprevracať očami, povzdychať a možno si aj trochu poplakať (hoci určite nie kvôli súcitu, či smútku).

Na záver mám pre vás ešte jeden veselý príbeh zo života týkajúci sa Poslednej večere: Keď som ako malá tento obraz videla po prvýkrát, bola som presvedčená, že všetky osoby, namaľované na ňom bez brady, sú ženy. Toľko k umelcovmu dokonalému rozlišovaniu mužských a ženských postáv... Ale nie, nechcem kydať na signora Da Vinciho, uvedomujem si, že to bol génius. A koniec koncov, bola som ešte malá a nevnímala som jemné rozdiely medzi jednotlivými osobami zobrazenými na tomto diele. Avšak na druhej strane... čo ak aj toto je nejaká šifra slávneho maliara, ktorú dokážu vidieť iba deti?! Asi o tom napíšem knihu.