Moje mesto

Milujem. Milujem svoje mesto. Aj napriek tomu, aké je, ho musím milovať.

Otrasné a nádherné.

A moje.

***

Petržalka je diera. To je všeobecne známy fakt. Ale ako môže v diere existovať také úžasné, čarovné, dokonale krásne miesto ako toto?

Listy, ktoré mi šuchocú pod nohami, nie sú žlté, ale zlaté. Skutočne zlaté. Zastanem pred sochou najkrajšieho zo štúrovcov. Chvíľu skúmam ušľachtilé črty človeka, ktorého som prednedávnom najmenej tisíckrát prekliala, keď som sa ani za celý svet nedokázala naučiť naspamäť jeho báseň, a potom sa znovu rozbehnem pomedzi jeseňou zmaľované stromy. Správam sa ako malá, ja viem. Veď som malá. Hej, aj to viem.

Zafúka vietor, a odrazu okolo mňa víria miliardy zaručene zlatých listov. Aký gýč! Aká nádhera! Vážne tým Japoncom celkom rozumiem. Nikdy som netvrdila, že nie.

***

„Pani jazera,“ odpoviem pohotovo na položenú otázku. „To je kniha,“ dodám pri pohľade na mamin spýtavý výraz.

„A nechceš radšej nové rifle? Tieto nosíš stále a...“

Zhrozene na ňu pozriem. „Mami, je to posledná časť pentalógie!“

„Tak to ju rozhodne musíš mať,“ vzdychne si a odíde do kuchyne.

Narodeniny – teším sa – aj torta bude – šľahačková, preblesne mi hlavou, kým sa znova zahĺbim do Pána prsteňov a opätovne sa zamyslím nad tým, koľko krásnych nových vecí v tej knihe človek nájde, keď ju číta štvrtýkrát.

Odrazu ma zo zadumania opäť vytrhne mamin hlas. Nevšimla som si, kedy sa vrátila. „A prečo nechceš radšej nejakú takú knižku, ako si vtedy raz čítala... veď vieš ten... Denník princeznej?“ To nie je možné! Dá sa na takúto otázku vôbec odpovedať? „Veď to bolo dobré, nie? Toľko si sa na tom nasmiala! Nie sú takéto knihy lepšie ako hentí všelijakí smrťáci?“ Len chvíľu mi trvá, kým pochopím, o čo jej ide. Mami, ale veď ty hovoríš o Pratchettovi! Čo má ten spoločné so Sapkowským a Paňou jazera? No pre ňu je očividne všetka fantasy na jedno kopyto. Čo jej mám na to povedať? Dúfam, že keď nepoviem nič, odíde.

Odíde.

Ako mám mame vysvetliť, že fantasy jednoducho milujem? A že keď čítam iný žáner, mám pocit akoby... akoby som si počas dlhoročného vzťahu s niekým úžasným zatancovala slaďák s iným. Nehovorím, že to nie je fajn, ale je to... iné. A čudné. Krásne a čudné a nerobím to často. Hotovo.

***

Milujem. Milujem – okrem fantasy – jesenné lístie, milujem čokoládu, milujem rýchly internet, milujem svoje mesto a... milujem jedného chlapca. Niežeby som vedela, ako sa volá, niežeby on vedel, že vôbec existujem, ale aj tak ho musím milovať čistou platonickou láskou. Môj dokonalý milovaný. Môj cintorínový milenec.

***

Torta. Jedna z troch vecí, kvôli ktorým som sa tešila na svoje narodeniny. Druhou je knižka a treťou on. Čokoláda a šľahačka. Kto môže byť šťastnejší ako dievča, ktoré má na dosah kopu čokolády a šľahačky?

Sfúknem presný počet sviečok a v tej chvíli mám de facto – de jure až od zajtra – konečne pätnásť rokov. Ha, odteraz už nie som pod zákonom! Niežeby som sa to chystala čo najskôr využiť, ale je to taký dobrý pocit, že keby som sa chcela vyspať so starším chalanom, už by ho nemuseli zavrieť za zneužitie dieťaťa. Teda, ja v najbližšom čase vážne nič podobné neplánujem, je to iba fajn pocit. Že som už žena. Niektoré dievčatá sa začnú cítiť ako ženy, keď dostanú menštruáciu, keď zmaturujú, keď majú prvý raz orgazmus... Ale ja som ženou teraz. Lebo mám pätnásť.

***

Milujem. Milujem – okrem všetkého ostatného čo milujem – svoje mesto. Najmä na jeseň, keď sú stromy obťažkané toľkou nádherou, že ju na sebe nedokážu udržať a pretečie im pomedzi prsty. Veď na jeseň, keď vám vietor pozhadzuje na hlavu listy z jediného stromu v ulici, aj ten hluk, špina a smog vám pripadajú dokonalé. Ako by som mohla nemilovať svoje Město v slzách, svoj Babylon?

***

Pred niekoľkými mesiacmi som podviedla žáner s knihou Scarlett. V nej sa hlavnej hrdinke narodila dcérka presne prvého novembra. Preto tú maličkú všetci považovali za čarodejnicu a hádzali do nej kamene. Mňa za čarodejnicu nikdy nikto nepovažoval a to s tými kameňmi by skúsili len raz! No aj tak má tento dátum pre mňa mnohé nevýhody. Tak napríklad si môžem byť celkom istá, že na svoje narodeniny budem musieť zapáliť sviečku na babkinom hrobe. Pre dievča vo vývoji je to pomerne deprimujúce. Teda pre ženu. Vo vývoji. Ale už som si zvykla.

Chlapca, ktorého milujem hlbokou, čistou a nevinnou platonickou láskou, tu stretnem každý rok. Vždy stojí sám pri hrobe neďaleko toho babkinho – ruky založené, pohľad upretý pred seba – pri jedinom hrobe široko ďaleko, na ktorom nehorí žiadna sviečka. Pretože je náhrobný kameň neosvetlený, nikdy nevidím, kto tomu chudákovi chlapcovi vlastne zomrel. To však neznamená, že nad tým často nepremýšľam: Žeby starý otec? Teta? Nenarodený brat? Jeho jediná životná láska, ktorú počas romantickej prechádzky večerným mestom zrazil opitý vodič kamiónu, ktorý zaspal za volantom?

Dnes sa odvážim, dnes sa nebojím, dnes som žena. Vezmem jeden zo sto kahancov, ktoré sme sem priniesli, a vykročím priamo k chlapcovi svojich snov. „Nie!“ zastaví ma ešte skôr ako škrtnem zápalkou. Nechápavo sa pozriem do jeho bledej tváre, do tých hlbokých očí, o ktorých sa mi tak často sníva, a odrazu mi je všetko jasné: Moja nesmrteľná láska, môj dokonalý milenec, vôbec nie je človek. Samozrejme, že nie je. Nemôže byť. Ako sa mi len podarilo myslieť si, že by mohol pochádzať z tohto sveta? Vo svojom názore sa len utvrdím, keď sa začneme rozprávať a z jeho úst zacítim Airwaves Black Mint.

„Kde sa teda stretneme?“

„Poznáš Sad Janka Kráľa?“

Úsmev. Nadpozemský. Dokonalý.

***

Milujem. Milujem tak veľa veľa vecí, ale najviac zo všetkého spánok. Nikdy som zo sna nemala orgazmus, ale keď sa mi v tú noc snívalo o mojom anjelovi – duchovi – upírovi – nezabudnuteľnom – nesmrteľnom – nemŕtvom, určite som k tomu nemala ďaleko. Ak to teda môžem posúdiť, lebo som spala, hm. A hneď ráno som sa rozhodla, že predtým, ako sa s ním stretnem, musím urobiť niečo dôležité. Obliekla som si kabát a vzala si autobus na cintorín.

***

Je to človek. Samozrejme, že je. A ja som odrazu dokonale šťastná, že nemilujem obludu. Je to zvláštne, že môj sen sa zrútil ako domček z karát a ja som dokonale šťastná. Vlastne to nie je zvláštne, lebo som konečne zistila, že s kartami samotnými sa dá hrať aj celkom inak. A že to môže byť oveľa zábavnejšie.

Keď sme sedeli na lavičke pod stromom, ktorý na nás zhadzoval takmer zlaté listy, a on mi niekde uprostred rozhovoru povedal, že zo zásady nezapaľuje žiaden oheň, a teda ani sviečky, lebo to výrazne znečisťuje ovzdušie, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Nakoniec som sa zasmiala a pobozkala ho za jeho ekologické cítenie.

Rozmýšľam, prečo mi občas napadajú myšlienky, ktoré by ostatným ľuďom zrejme nikdy neprišli na um. Možno len čítam príliš veľa fantasy. Možno ma nadmieru vzrušujú postavy z mojich kníh. A možno som šialená ako Švantner, keď písal Nevestu hôľ, ale podľa mňa je to iba puberta.

Fajn, takže teraz musím ísť po sviečku, ktorú som zapálila na hrobe jeho milovaného strýka, aby mala moja láska pokojnú cestu záhrobím.

***

Aj napriek všetkému si myslím, že ten chlapec je dokonalý. Nie nadpozemský ani neprirodzený, ale svojím spôsobom perfektný. Rovnako ako všetko, čo milujete, ak to chcete ako dokonalé vidieť. Ako čokoláda. Ako zlaté jesenné lístie. Ako moje mesto, hoci je škaredé a špinavé a smrdí, pre mňa je navždy a večne krásne. Môj dokonalý milenec.