O Dračici a o Cene Fantázie 2010 (2. časť)

Keď som zistila, že sa moja poviedka dostala do finálne, tešila som sa ako malé dieťa. Ak som si však v tej chvíli myslela, že moje stresovanie aspoň o niečo ustúpi, veľmi som sa mýlila.

Začalo sa mi snívať. Všetky možné scenáre toho, ako môže CeFa dopadnúť. Ale aspoň sa mi tých pár týždňov nesnívalo len o práci.

Nevedela som sa dočkať dňa, kedy začnú na stránke kultura.sme.sk vychádzať finálové poviedky. Ticho som dúfala, že všetky ostatné budú strašné a Dračica medzi nimi zažiari ako zlatý diamant s perlou uprostred. Lenže práve naopak! Každý deň som poviedky čítala s hrôzou v očiach, pretože každá z nich sa mi zdala najmenej desaťkrát lepšia ako tá moja. Zostávalo mi už len dúfať, že aspoň niektorí čitatelia budú mať iný názor.

Celkom stresovo náročné bolo pre mňa aj „Čakanie na Riddick“, teda na jej pravidelné hodnotenie finálových poviedok Ceny Fantázie. V čase, keď vyšiel tento článok na jej blogu riddicksrealm.blogspot.com, som mala určité zdravotné ťažkosti. Keď som ho však čítala, srdce mi búchalo tak silno, že som na chvíľu zabudla na bolesť.

Počas toho obdobia medzi vyhlásením finalistov a odovzdávaním ceny som občas premýšľala, ako som sa cítila v rovnakom čase pred štyrmi rokmi, keď som sa do finále CeFy dostala po prvýkrát. A musela som skonštatovať, že moje mladé ja, to nevinné devätnásťročné dievča, to malo oveľa ľahšie. Lebo nebol Facebook. Takže vôbec nevedela, čo si vlastne čitatelia myslia o jej, či ostatných poviedkach.

Dračici vyčítali detinský štýl. Tomu rozumiem. Môžem sa ospravedlňovať jedine tým, že inak písať neviem. Mnohým sa tiež nepáčilo, že postavy v mojej poviedke nemajú hĺbku, že sú málo uveriteľné. S tým tiež súhlasím a snažím sa na tom pracovať. Sama mám totiž najradšej príbehy so „živými“ postavami. Niektorým čitateľom sa na druhej strane páčil originálny nápad a mierny humor v poviedke (počula som dokonca názor, že je to „humorná poviedka“, čo ma veľmi prekvapilo, pretože som si myslela, že som ju poňala na mňa prekvapivo seriózne).

Prišiel deň D, alebo skôr deň B ako Bibliotéka. Alebo deň F ako Fantázia. Každopádne prišiel šiesty november a ja som poslušne naklusala do Incheby na stretnutie so svojím osudom. Organizátori pre divákov pripravili celkom zaujímavý program, okrem nás, finalistov, si na pódiu posedeli tiež porotcovia, a pár teplých slov nám prišli povedať aj Ďurko Červenák a Lucka Droppová.

Keď som vychádzala na pódium, myslela som len na to, aby sa mi kedykoľvek v čase, keď na mňa bude namierený akýkoľvek objektív fotoaparátu, nepodlomili nohy vo vysokých opätkoch. Dobre, moje opätky mali asi len päť centimetrov, ale v tých vypätých chvíľach som sa cítila, akoby som mala pod pätou prikutý Everest.

Dosť som sa obávala, ako zvládnem odpovedať na otázky moderátorky, najmä z toho dôvodu, že som veľmi zhovorčivá a spontánna. Nakoniec som ale žiadnu kravinu nepovedala, aspoň dúfam. Sedenie hneď vedľa moderátorky mi navyše prinieslo nečakanú výhodu, pretože som si z jej podkladov prečítala výsledné poradie asi päť minút pred jeho oficiálnym vyhlásením. So sklamaním som zistila, že som skončila piata. Bola som z toho smutná – veď na piatom mieste som bola minule a dúfala som, že tentoraz to bude aspoň o niečo lepšie.

Potom sa mi naskytla ďalšia príležitosť nazrieť do moderátorkiných papierov a zistila som, že prvý raz som sa pozerala na poradie podľa hodnotenia poroty. Lenže podľa hlasovania čitateľov som skončila druhá! To mi hneď pridalo na nálade, a keď mi Ivan Aľakša gratuloval, nemohlo sa to zaobísť bez objatia.

No aj tak som sa nemohla ubrániť pocitu, že keby som sa len o trochu viac snažila, mohla som tú oranžovú sošku držať v ruke ja.

Druhé miesto v Cene Fantázie je obrovský úspech, ktorý si veľmi vážim a za ktorý ďakujem všetkým svojim čitateľom. Veď kto si prečítal Dračicu a uprednostnil ju pred ďalšími štyrmi vynikajúcimi poviedkami, tomu sa musí páčiť môj štýl písania – a som rada, že takých ľudí nie je málo. Zatiaľ presne neviem, kam sa teraz bude uberať moja tvorba. Či budem ešte posielať poviedky do súťaží alebo skôr do časopisov, alebo budem písať viac recenzií, alebo sa začnem sústrediť na román. Keď som sa ale po vyhlásení výsledkov CeFy pozerala na Ďura Červenáka ako sedí na pódiu Panta Rhei a predstavuje svoju novú knihu, povedala som si: Tam chcem o pár rokov sedieť tiež.