Umývadlo

Ema stála v úzkej chodbičke a pre zmiernenie júnovej horúčavy, ktorá kvárila každý centimeter školy, sa ležérne opierala o chladnú stenu. „Ina, švihaj, musím sa ešte učiť anglinu!“ zakričala na kamarátku, ktorá očividne okupovala jednu z kabíniek oproti.

Ozval sa lahodný zvuk splachovača a po menšom boji so zámkou sa vo svetle horúceho slnka, neúprosne šľahajúceho cez veľké okná, ukázala tvár Eminej najlepšej kamarátky. „Ty brďo, vieš čo mi povedala mama?“ nadhodila Ina. „Chodila na tento gympel pred dvadsiatimi rokmi a vtedy vraj ani nefungovali všetky splachovače!“ Potešila sa zhrozenému výrazu v Eminej tvári a pokračovala. „A vieš čo mi ešte povedala?!“ Blížili sa ku krásnemu žiarivo modrému umývadlu. „Že niektoré kabínky sa vôbec nedali zatvoriť! Ale čo je horšie, keď si sa už zatvorila, niektoré sa zas nedali otvoriť a musela si trčať na vécku, kým ťa niekto neprišiel vyslobodiť!“

Ema zamyslene načúvala žblnkotu vody, v ktorej si jej kamarátka umývala ruky. „Pred dvadsiatimi rokmi?“ Čielko sa jej nakrčilo námahou. „Ale veď to už vtedy... už dosť dlho nebol komunizmus... myslím.“ Dejepis nikdy nebol jej srdcovým predmetom. A pokiaľ išlo o školské záchody, zdržiavala sa tu tak zriedkavo, ako len mohla. Bola si istá, že keby to tam teraz vyzeralo tak, ako popisuje Ina, nevkročila by do nich ani v najnevyhnutnejšom prípade. „Vieš, ono to vlastne nie je až také zlé. Myslím tým, pekne vymaľované a pevné a... funkčné, len keby to tu trochu viac čistili...“ nadhodila poriadkumilovná Ema. „Pozri sa napríklad na hento umývadlo,“ ukázala prstom na kohútik, z ktorého so žblnkotom vytekala voda. „Myslíš si, že ho umývajú každý deň? S čistiacim prostriedkom, kefičkou a handričkou ako moja mama? Podľa mňa ho neumývajú vôbec a iba nechajú, nech sa špina odplaví pod prúdom ďalšej vody...“

Ina prevrátila očami, ale tak, aby to jej kamarátka nevidela. „No smola, ale to sa nikdy nedozvieme. Nemáš sa koho opýtať, keď sem upratovačky chodia až niekedy o piatej.“

Ema však dostala skvelý nápad. „Ale áno, dozvieme sa to!“ Vbehla do triedy, zo skrinky vytiahla tašku s potrebami na výtvarnú výchovu a počas spiatočnej cesty sa v nej začala hrabať. „Som na tomto gympli už štyri roky a ďalšie štyri ma čakajú a myslím, že mám právo vedieť, či nám vôbec čistia umývadlá,“ hundrala si popod nos. Ina ju so záujmom sledovala.

Keď sa opäť vrátili k umývadlu, vytiahla Ema tubu s červenou temperovou farbou a štetec a na krásnom modrom umývadle urobila šmuhu na takom mieste, aby na ňu nedosiahla ani prskajúca voda a takú krásnu, že by sa za ňu nehanbil ani samotný Picasso. „Tak,“ vzdychla si, keď bola so svojím dielom hotová. „zajtra sa dozvieme pravdu.“

***

Hoci na druhý deň nebolo na krásnom modrom umývadle po šmuhe ani stopy, Ema nebola spokojná. „Tá červená škvrna bola taká výrazná, že ju upratovačky nemohli prehliadnuť, preto ju utreli, aby sme si mysleli, že to umývadlo pravidelne čistia...“ Ina nad jej teóriou iba pokrútila hlavou, ale nepovedala nič.

V tej chvíli dostala Ema ďalší nápad, oveľa lepší ako ten predošlý. Urobila novú šmuhu, tentoraz však modrú. Mala takmer rovnaký odtieň ako samotné umývadlo a z diaľky ju vôbec nebolo vidno. „Ha! Keď sa zajtra vrátime a bude tu, definitívne toto umývadlo neumývajú!“

***

Amália to v živote nemala ľahké. Nielen kvôli svojmu menu, pre ktoré ju už počas tohto prvého roku na gymnáziu stihli prezývať „Víla Amálka“, či „Anomália“ (kto by si bol pomyslel, že primania majú takú fantáziu a slovnú zásobu...). Amália však okrem hrozného mena mala aj ďalší handicap – lásku k farbivám. Tá bola totiž taká silná, že pred ňou museli spolužiaci zamykať a strážiť potreby na výtvarnú a učitelia farebné kriedy. Jej rodičia dokonca upovedomili predavačky v papiernictve, aby doň dievčatko vôbec nepúšťali!

A tak keď kráčala okolo školských záchodov a zacítila dôverne známu a tak dlho upieranú vôňu tempery, nemohla odolať a nakukla dnu. Áno, tak ako včera bola na umývadle farebná šmuha. Cez popolníkovo hrubé okuliare ju síce vôbec nevidela, ale tá vôňa bola nezameniteľná.

Amália sa priblížila k umývadlu, nedôverčivo sa poobzerala na všetky strany, a šikovne z neho zlízala všetku farbu. Potom si ju nechala pomaly rozpustiť na jazyku ako tú najjemnejšiu čokoládu.

Pre istotu sa ešte raz poobzerala, či ju niekto náhodou nevidel a nebadane sa vytratila na chodbu. Pri odchode hodila posledný vďačný pohľad na krásne modré umývadlo a ticho dúfala, že ho upratovačky občas aj čistia a že spolu s farbou nezhltla aj nejaké baktérie.

Asi si viete predstaviť jej úľavu, keď sa na druhý deň začali z kvarty šíriť klebety o tom, že záchodové umývadlo umývajú každý deň. Bola však aj sklamaná, lebo odvtedy ho už farbou nikdy nikto nenatrel, hoci si to kontrolovala každý deň ešte celých sedem rokov.

Ak sa vám táto poviedka páčila, prečítajte si aj Maťove a Matine Matice alebo Jesť sa musí. Čokoláda.