Rozprávka o princeznej neprinceznej

Muž skontroloval dýku vo svojej čižme. Potom sa vystrel a upravil si remeň tak, aby mu meč v prípade potreby lepšie padol do ruky. Následne siahol rukou na chrbát a spokojne skonštatoval, že luk je presne na svojom mieste. Keď už bolo všetko v poriadku, zaletel muž pohľadom k druhému mužovi – ten stál pri opačnej strane stromu, o ktorý bola priviazaná zajatkyňa, a pozeral do blba. Tak aj on zastal na svojom poste a uprel pohľad do blba.

V tej chvíli sa mu do krku zabodla šípka.

Asi o sekundu neskôr ďalšia šípka skolila jeho kolegu.

Ani jeden z nich nestihol vykríknuť.

***

„Adam Smith!“

Ticho.

„Adam Smith!“ zopakoval učiteľ o čosi hlasnejšie.

„Chýba!“ ozval sa znudený hlas jedného zo študentov.

Mona sa nervózne pomrvila a uprela pohľad na Adamovu prázdnu stoličku. Ešte pred týždňom by si myslela, že jej miláčika zrejme náhla choroba pripútala na lôžko a dokonca mu spôsobila aj dočasné ochrnutie končatín, takže jej nemohol zavolať ani poslať sms-ku, že nepríde do školy... No dnes už vedela, že pravda je oveľa jednoduchšia – Adam zrejme znova zachraňuje rozprávkový svet pred ekonomickou katastrofou.

Dievčina sa hneď po skončení hodiny ponáhľala k domu svojho priateľa. Ráno v nej horel len malý ohník hnevu, no ten sa postupom času rozrástol a momentálne by bol schopný podpáliť celú ulicu aj s neďalekým parkom. Nevzal ju so sebou! A to mu niekoľkokrát zdôraznila, že ju má brať na každú výpravu! Cítila voči tým úbohým hospodárskym subjektom nevysvetliteľnú náklonnosť a vždy ju hrialo pri srdci, že im môže byť nápomocná (to, že pri tom dávala pozor, aby k Adamovi nezačala príliš inklinovať nejaká princezná, s tým nemalo nič spoločné).

A on ju nevzal!

Ako si to mohol dovoliť?

To však nebol jediný dôvod jej hnevu – v poslednom čase ju štval v jednom kuse. Tak napríklad ju začal prezývať „M1“, „M2“, prípadne „M3“. Zvláštne na tom bolo, že čísla sa zvyšovali s tým, ako veľmi sa najedla predtým, čo ju tak oslovil – preto aj začala uvažovať, či by sa nemala uraziť alebo čo. Keď sa ho na rovinu spýtala, čo tie emká znamenajú, odpovedal, že „peňažné agregáty“ a ďalej sa k danej téme odmietal vyjadrovať. Keď neprestávala naliehať odbil ju tým, že práve pracuje na prípadovej štúdii s názvom „Kde som spravil chybu pri eliminácii Aladinovej lampy“ a nemá čas robiť jej kurz základov ekonómie. Možno naozaj pracoval na niečom dôležitom, no to Mone nezabránilo v tom, aby sa urazila.

A teraz ju nezavolal na výpravu! Toto mu tak ľahko neprejde... Dievčina vytiahla z tašky kľúče od Adamovho domu (raz ho v slabej chvíľke presvedčila, aby jej dal jedny urobiť) a odomkla si bránu. Potom siahla do vrecka bundy po mobil.

Rozhodla sa, že ak jej to jej zlatúšik nezdvihne, definitívne s ním skončila.

***

Keď v to ráno dostal Adam Smith pozvánku na ďalšiu výpravu, ani len neuvažoval o tom, že by vzal Monu so sebou. Mal totiž jedinú úlohu – zabiť draka, ktorý pustošil polia v širokom okolí svojho hradu a spôsobil tak kolaps v miestnom poľnohospodárstve. A každý predsa musí uznať, že na takéto výlety sa dievča neberie – jedine keby to bola panna, ktorú by hroznému jašterovi predhodil.

Adam Smith pokladal úlohy tohto typu za jedny z ľahších – draci väčšinou žili osamote, takže chlapec proti nim mohol bez obáv použiť ktorúkoľvek zo svojich zbraní. A že si mal z čoho vyberať...

Na počudovanie sa najväčšie problémy začali až potom, čo beštia dodýchala.

Prvý zádrhel spôsobila pomerne príťažlivá dievčina, ktorá sa mu pri východe z dračieho hradu vrhla okolo krku a s prehnaným nadšením mu ďakovala za záchranu. Ďalší problém sa dostavil o niekoľko okamihov neskôr, pretože o dievčinu – z ktorej sa, prirodzene, vykľula princezná strategicky významného kráľovstva – mala záujem skupinka nie príliš prívetivo sa tváriacich, no zato po zuby ozbrojených chlapov. Zločinci si na draka zrejme netrúfali, no na Adama Smitha očividne áno. Netušili, s kým majú dočinenia.

Chlapec samozrejme plánoval nechať princeznú napospas krvilačným zlosynom, len čo im však nad hlavou preletel prvý šíp, dievčina ho chytila za ruku a začala ho kamsi ťahať. A Adam si odrazu uvedomil, že nemá na výber, len ju nasledovať, lebo kone na jeho vlastnom koči sa splašili a rozbehli do neznáma.

Potom sa čas akoby zrýchlil. Dievčina ťahá chlapca do maštale. V maštali čaká kôň. Vysvitne, že princezná koňa osedlala, kým Adam bojoval s drakom. Adam pochváli princeznú za jej predvídavosť (V skutočnosti povie „Fajn.“). Adam vysadá na koňa. Pomáha princeznej sadnúť pred seba. A v tej chvíli Adamovi Smithovi zazvoní mobilný telefón.

Chlapec si vzdychol. Už predtým párkrát premýšľal o tom, aký druh roamingu Mona používa, že sa mu dovolá aj do tohto sveta. Teraz však nad tým nemalo zmysel uvažovať, pretože mal vlastných starostí nad hlavu. Popohnal koňa za v diaľke miznúcim vozom.

„Čo to je?“ spýtala sa princezná reagujúc na zvonenie vychádzajúce z Adamovho vaku.

Chlapec zaváhal. Nemôže predsa obyvateľovi rozprávkovej ríše vysvetľovať, čo je to mobil. Ako by nestačilo, že horda zbojníkov im už šliape na päty. Kopol koňa do slabín. Ešteže sa mu do rúk dostalo také silné a rýchle zviera. „Volá ma frajerka,“ povedal po chvíľke tak nahlas, aby prerušil dupot kopýt a zlostné výkriky, ktoré sa ozývali za nimi. „To zvonenie je naše znamenie.“

„Tak jej odpovedz!“ zakričala dievčina s nosom a ústami plnými konskej hrivy.

„To sa ti ľahko...“ Adam prehltol. Vedel, že ten telefón musí zdvihnúť. „Chyť opraty!“ zahučal na dievča. „A ani nemukni!“ Potom sa začal hrabať vo svojom vaku. Na to, akým šialeným tryskom sa hnal kôň pod ním, sa chlapcovi pomerne rýchlo podarilo nájsť mobil.

Nad hlavami im opäť zasvišťali šípy. Dievčina trhla uzdou a prinútila koňa zbehnúť z cesty medzi stromy, stále však nespúšťala oči z unikajúceho voza. Adam takmer vypadol zo sedla, no podarilo sa mu jednou rukou chytiť princeznej okolo pása a druhú aj s telefónom pritlačiť k uchu.

„Ahoj, M1!“ pozdravil sa s predstieraným veselým tónom v hlase. To M1 myslel ako lichôtku a chcel tým Mone naznačiť, že zrejme schudla. Mona to tak však očividne nebrala.

„Kde si?!“ skríkla naňho tak hlasno, až sa kôň splašil a rozbehol sa opačným smerom – priamo do rúk krvilačných zbojníkov.

„Vieš, ekvilibrium, teraz nemám veľmi čas...“

Nádejných únoscov princeznej náhly obrat Adamovho koňa riadne vydesil. Ale, úprimne, koho by nevydesilo veľké a až neuveriteľne odhodlané zviera rútiace sa na človeka stokilometrovou rýchlosťou?

„Ó, tak ty nemáš čas! Radila by som ti, aby si si pre mňa čo najskôr nejaký našiel, lebo keď zistím, že si išiel na jednu z tých svojich výprav bezo mňa...“

„Mona, ja...“ Adam znovu takmer vypadol zo sedla. Princeznej sa totiž konečne podarilo otočiť koňa správnym smerom.

„Čo sa deje?“ hlasno zašepkala princezná.

Chlapec bleskurýchlo pritlačil mobil k hrudi, aby Mona nezačula hlas jeho momentálnej chránenkyne.

„Hm, no, hnevá sa na mňa.“

„Daj mi tú vec!“ povedala dievčina nadmieru rozkazovačným tónom. „A chyť opraty!“

Adam sa poobzeral okolo seba. Blížili sa ku koču. Banditi sa blížili k nim. „Vieš, princezná, keď vložíš drôt do ohňa, rozpáli sa do červena. Keď ho tam však držíš dostatočne dlho, začne získavať bielu farbu. No a Mona, keď sa nahnevá...“ Potom si vzdychol, chytil jednou rukou opraty a strčil dievčine k uchu telefón. „Hovor, čo chceš.“ Koč bol už iba niekoľko metrov od nich.

„Dobrý deň! Vy musíte byť snúbenicou toho úžasného mladého muža, ktorý ma zachránil z dračích pazúrov a teraz riskuje život kvôli... Niečo sa s tým stalo – začalo to pípať.“

„To nič,“ vzdychol si Adam a hodil mobil do vaku. „Teraz máme horšie problémy. Už sme takmer pri koči. Vziať ťa so sebou nemôžem (Hlavne kvôli tomu, čo ma zrejme čaká doma, pomyslel si.) Zvládneš to sama?“

„Zvládnem, o chvíľu som pri svojom zámku a tam ma už ochránia. Veľa šťastia s frajerkou!“ povedala a popohnala koňa, aby cválal zarovno s kočom. Skôr, ako doňho Adam skočil, ešte mu dala pusu na líce.

Adam si vôbec neuvedomil, že mala na perách rúž.

Keď vložíte drôt do ohňa a držíte ho v ňom dostatočne dlho, rozpáli sa do biela. No len ak ste skutočne veľmi vytrvalí, po čase môžete vidieť, ako sa biela farba mení na bledomodrú.

***

Pre Adama to boli naozaj ťažké minúty.

Mona prekonala fázu zúrivého hnevu, vybíjania zlosti na drobných krehkých predmetoch, sťažností typu „iní chalani sa takto k svojim babám nesprávajú“, až konečne dospela do fázy chabých opakujúcich sa výčitiek – čo bolo zrejme spôsobené tým, že jej dochádzala fantázia.

Adam prešiel fázou útrpného počúvania, fázou útrpného počúvania, fázou útrpného počúvania a nakoniec fázou ľahkej straty pozornosti – čo Mone len poskytlo námet na ďalšie výčitky.

A potom mu do schránky padol list. Vedel to, lebo hneď potom, čo získal svoje schopnosti superhrdinu, si zostrojil šikovné zariadenie, ktoré ho pípaním upozorňovalo na každú doručenú poštu. Bolo to nevyhnutné, keďže jeho výlety do rozprávkových krajín boli často bezodkladné. Preto si vie iste každý domyslieť, ako nehorázne ho dokázal rozčúliť každý nový leták o výpredajoch v maloobchodných predajniach.

Tentoraz to však nebol leták.

Adam si list niekoľkokrát prečítal.

„Ďalšia výprava?“ začudovala sa Mona. „Veď si sa len teraz vrátil z predošlej.“

„To sa občas stáva. Zrejme som na tej predchádzajúcej niečo pokazil,“ vysvetlil jej chlapec, no stále vyzeral akosi neisto. „S tým listom niečo nie je v poriadku,“

„Čo také?“ Mona mu už hodnú chvíľu nazerala cez plece, no pri jeho podozrievavých slovách sa postavila na špičky, aby lepšie videla.

Adam si náhle uvedomil blízkosť jej tela a musel so zatvorenými očami narátať do päť, aby sa mohol znovu sústrediť. Bol to múdry ťah, lebo Mone to pripadalo tak, že jej frajer tuho premýšľa. „Nie je tu podpis,“ povedal nakoniec. „Šéfka sa na list vždy podpíše.“

„Možno iba zabudla.“

Chlapec si vzdychol. Nemohol zdieľať Monin názor. Ona totiž nezabúdala nikdy a na nič – najmä pokiaľ išlo o veci, ktoré sa týkali jej. Plánoval sa nad tým zamyslieť, lenže v tej chvíli myšlienky v hlave jeho priateľky dohonili jedna druhú.

„Počkaj, ty máš šéfku?!“

***

Čarovný koč ich odviezol do srdca rozprávkového lesa. Pomedzi vzájomne poprepletané konáre stromov takmer nepresvitalo svetlo, takže les pôsobil tak trochu strašidelne. Mona podvedome chytila chlapca za ruku.

Keď sa poobzerali okolo seba, zbadali, že neďaleko od nich stúpa k oblohe hustý dym. Vybrali sa tým smerom.

Skryli sa za krovie a odtiaľ pozorovali dym, ktorý pochádzal z ohniska, ktoré očividne pochádzalo zo šikovných rúk zbojníkov, ktorí okolo neho sedeli. Adam začal skúmať situáciu.

„Chceš ich pozabíjať?“ zašepkala Mona.

„Ešte nie.“

„Hľadáš niečo?“

„Hm, prečo?“

„Lebo to tak vyzerá, keď sa nervózne obzeráš na všetky strany.“

Adam zaváhal, no potom sa spontánne rozhodol využiť túto jedinečnú chvíľu a vyklopiť Mone všetko, na čo doma nemal odvahu – dievčina predsa za daných okolností nemohla kričať, nech by jej povedal čokoľvek. „Hľadám princeznú, ktorú títo banditi uniesli. Asi pred hodinou som ju vyslobodil zo zajatia obrovského draka. Lenže potom nás začali naháňať títo tu. Keď som odchádzal z rozprávky, myslel som, že dievča bude v bezpečí, no očividne ju chytili. Šéfka mi napísala – veď si si to sama niekoľkokrát prečítala – že mám dokončiť to, čo som začal. Predpokladám, že to znamená dostať princeznú do bezpečia.“

Mona si zahryzla do pery, párkrát sa nadýchla a vydýchla a potom sa silene usmiala: „Princezná, ktorá sa so mnou tak veľmi chcela rozprávať, princezná, ktorá ti na líci nechala odtlačok svojich spanilých pier... A teraz ju treba zachrániť... Ale prečo vlastne?“

„Čo prečo?“

„Prečo ju máš zachrániť? Ako to pomôže hospodárskej situácii krajiny? Tá tvoja šéfka ti nezvykne písať dôvody misií?“

Chlapec prehltol. „Zvykne. Ale hovoril som ti, že s tým listom niečo nie je v poriadku. V tom však nie je problém. Ak sa ma niekto snaží vlákať do pasce, najviac informácií získam, ak do tej pasce vleziem.“

„Ty musíš mať ťažký život, keď si o každom hneď myslíš, že sa ťa pokúša zabiť. Mne skôr napadlo niečo iné. Vieš, tvoja šéfka je žena a ženy mávajú niektoré spoločné slabosti: Ja si napríklad tiež myslím, že bezbranné princezné by mali byť zachraňované chrabrými mladíkmi. Aj keď podľa mňa by to zo zásady mali byť mladíci, ktorí ešte nie sú zadaní.“

Adam nevedel, čo na to povedať, no snažil sa tváriť aspoň trochu previnilo.

„Nech je to ako chce, nemali by sme strácať čas!“ vyhlásila Mona nečakane energicky. „Princezná tu očividne nie je – musíme ju pohľadať.“

***

Muž skontroloval dýku vo svojej čižme. Potom sa vystrel a upravil si remeň tak, aby mu meč v prípade potreby lepšie padol do ruky. Následne siahol rukou na chrbát a spokojne skonštatoval, že luk je presne na svojom mieste. Keď už bolo všetko v poriadku, zaletel muž pohľadom k druhému mužovi – ten stál pri opačnej strane stromu, o ktorý bola priviazaná zajatkyňa a pozeral do blba. Tak aj on zastal na svojom poste a uprel pohľad do blba.

V tej chvíli sa mu do krku zabodla šípka.

Asi o sekundu neskôr ďalšia šípka skolila jeho kolegu.

Ani jeden z nich nestihol vykríknuť.

Z neďalekého krovia sa vynoril Adam Smith a jeho verná polovička a začali skúmať situáciu.

„Sú mŕtvi?“ spýtala sa Mona.

„Nie, iba som ich uspal. Tie šípky boli potreté...“ zmĺkol, lebo si uvedomil, že Mona ho nepočúva. Hľadela totiž na osobu, ktorú ešte pred chvíľou strážila dvojica statočných zbojníkov. Pozrel sa teda rovnakým smerom a v duchu skonštatoval, že dievčina priviazaná o strom je celkom pekná... Teda nie, nie – v duchu sa niekoľkokrát prefackal, lebo na niečo také predsa nemohol ani pomyslieť, a už vôbec nie v Moninej prítomnosti.

Mona si vzdychla. Princezná bola krásna. Aj napriek špinavým šatám, strapatým havraním vlasom a ofine vlhkej od potu bola krásna. Vlastne nie, slovom „krásna“ sa dá charakterizovať veľa dievčat. V nej však bolo aj čosi iné. Mona každopádne chápala, prečo ju banditi väznili tak ďaleko od svojho tábora – nechceli sa na ňu pozerať. Pretože princezná bola – Mona konečne našla správne slovo – bola neodolateľná.

„Ehm, mohli by ste ma, prosím, odviazať?“

Mona si uvedomila, ako hlúpo musí vyzerať a odvrátila pohľad. „Adam, mohol by si už na ňu prestať čumieť a...“ Dievčina sa zarazila. Jej priateľ práve spútaval dvoch uspatých mužov a na princeznú sa ani nepozrel. Aby zakryla svoje rozpaky pohľadala v chlapcovom vaku nôž – alebo skôr jeden z mnohých nožov, ktoré tam mal – a začala zviazanému dievčaťu prerezávať povrazy.

Keď bol Adam s prácou hotový, povedal:

„Mona, zostaň tu s princeznou. Ja sa zatiaľ postarám o ostatných, dobre?“

„Uhm,“ prikývla a sledovala ho pohľadom, až kým celkom nezmizol medzi stromami. Bála sa totiž pozrieť na tmavovlasé dievča, ktoré jej rozpačito ďakovalo za záchranu.

„To... to nič nie je. Vieš, je to naša povinnosť, hm, ako sa vlastne voláš?“

„To ti zatiaľ nemôžem povedať.“

„Čože?“ Monu tá nezdvorilosť mierne vyviedla z miery a prudko sa otočila. Ich pohľady sa stretli.

Princezná bola hádam ešte krajšia ako predtým. A bola tak blízko. Stačilo by len natiahnuť ruku a mohla sa jej dotknúť.

„Máš rada peniaze, však?“ usmiala na ňu tmavovláska. Ten úsmev bol ako lúč slnka odrážajúci sa na zlatej minci.

Monu tá otázka celkom zmiatla. „P-prosím?“

„Vieš, mám ich veľa. Viac, ako si dokážeš predstaviť.“

„Čo tým myslíš?“

„Ale nič...“ Tentoraz bol úsmev ešte krajší. Akosi zvláštne upokojujúci.

V tej chvíli Mona pocítila obrovskú bolesť – akoby jej do hlavy, ramien a chrbta ktosi hodil naraz niekoľko desiatok kameňov. Telo jej vypovedalo poslušnosť a vedomie odplávalo do neznáma.

Žiarivý úsmev sa stratil v tme.

***

Keď sa Mona prebudila, zistila, že leží na handrách. Neodvažovala sa otvoriť oči, no pod rukami cítila pokrčené kusy látky. Vo vzduchu sa vznášal veľmi zvláštny pach – ako keby niekto vyrobil parfém zo štipky hnoja a kopy prachu a rozhodol sa do tejto izby vystriekať celú fľaštičku.

Dievčina sa odhodlala nechať jedno zo svojich viečok posunúť o milimeter vyššie a odhaliť tak kúsok zreničky. Vďaka tomu uvidela strop. Strop obložený drevenými trámami. Normálka.

Otvorila aj druhé oko a opatrne pootočila hlavou. Nachádzala sa uprostred neveľkej miestnosti, ktorej jediný nábytok tvorila nepravidelná podstielka najrôznejších handier. Mona, toto ťa snáď neprekvapuje, hovorila si dievčina v duchu a chytila sa za hlavu. Po tom všetkom, čo si zažila...

Pokúsila sa vstať, no náhla bolesť ju donútila znovu spadnúť na jeden zo stohov látky. Vyzliekla si košeľu svojho dobového kostýmu a zistila, že ramená, zadnú časť krku a – podľa

bolesti – zrejme aj celý chrbát má posiate modrinami veľkosti trojkorunáku.

Vzdychla si nad svojím ťažkým údelom priateľky ekonomického superhrdinu, hrabla rukou medzi handry a jednu z nich vytiahla. Potom skonštatovala, že je najvyšší čas zamyslieť sa nad svojou situáciou. Pretože to, čo držala v ruke nebola handra – bol to mešec.

Ak si niekto zahádže celú jednu miestnosť svojho domu handrami... no dobre, je to čudné, ale dá sa to pochopiť. Lenže keď si ju zahádže mešcami... A pritom to vyzeralo ako celkom obyčajný mešec. Mone sa nezdal ničím zvláštny. Rukou ho jemne oprášila a obrátila hore dnom, aby z neho vypadli aj posledné zvyšky nečistoty.

Potom zanadávala.

Pomaly začínala chápať, s kým má dočinenia.

***

Adam sa rozohnal a vrazil poslednému zbojníkovi, ktorý bol ešte ochotný vzdorovať. Mužovo mohutné telo sa bezvládne zviezlo k zemi. Chlapec ho, rovnako ako ostatných, priviazal o strom.

Potom sa rozhliadol po zbojníckom tábore. Uprostred čistinky pomaly doháral oheň, nad ktorým sa v kotle varilo čosi s veľmi podozrivým zápachom. Adam to odhadol na veveričí guláš. Odvrátil pohľad. Ďalej sa v tábore váľalo špinavé oblečenie, zbrane a zopár cenností, ktoré banditom zrejme vypadli v zápale boja. Chlapcovu pozornosť však zaujalo niečo iné. Niečo, čo do schémy tohto miesta akosi nezapadalo: na podupanej tráve tam ležal mešec. Nájsť takúto vecičku v bezprostrednej blízkosti mužov živiacich sa kradnutím by väčšine obyčajných ľudí nepripadalo čudné. Adam však nebol obyčajný človek a tento mešec bol čímsi zvláštny. Bol prázdny.

Chlapec mal neblahú predtuchu. Nebol však z tých, ktorí dajú na svoje pocity, preto sa musel presvedčiť. Zohol sa, zdvihol mešec zo zeme, obrátil ho hore dnom a zatriasol ním.

Potom zanadával.

Už presne vedel, s kým má dočinenia.

***

Mona sa neveriacky zadívala na niekoľko zlatých mincí, ktoré jej práve vypadli do ruky. Práve v tej chvíli sa ozval štrngot kľúčov a jediné dvere miestnosti sa otvorili, rozhŕňajúc tak tenšiu vrstvu mešcov, ktorá ich obklopovala.

Vo dverách sa objavila čiernovlasá dievčina, ktorú predtým vyslobodili zo zbojníckeho zajatia. Teraz bola oblečená do čistých šiat a rozpustené vlasy mala hladko učesané.

„Inflácia,“ zašepkala Mona.

Tmavovláska sa žiarivo usmiala. „A ty musíš byť Mona, však? Teší ma.“

Mona si obliekla košeľu – na ktorú si spomenula až teraz –, lebo mala pocit, že dievčina sa na ňu akosi zvláštne díva. Potom sa postavila tak pevne, ako jej to len dovoľovali nestabilné kopy mešcov pod nohami a prepichla princeznú pohľadom. „Inflácia.“

Dievčina sa usmiala ešte krajšie. „Dúfam, že sa ti spalo pohodlne. Prepáč, že som ťa uložila sem, ale, bohužiaľ, nemám posteľ.“

„Nemáš...“

„Nepotrebujem ju. Vieš, Inflácia nikdy nespí,“ povedala veselo a žmurkla na ňu.

To mám teda šťastie, pomyslela si Mona. Radšej spať na handrách ako v jej posteli. Stále sa jej zdalo, že tmavovláska sa na ňu akosi čudne pozerá.

„Prečo sa na mňa tak mračíš?“ spýtala sa Inflácia s ľútosťou v hlase. „Myslela som si, že sa ti páčim.“

Mona už otvárala ústa, že na to niečo povie, no dievčina jej nedala šancu.

„To nič,“ mávla rukou tmavovláska. „Ľudia väčšinou stratia záujem, keď zistia, aká v skutočnosti som.“

„Ale... Akoto, že ťa Adam nespoznal? Museli ste sa už predsa stretnúť.“

„Ak si dobre pamätám, tvárou v tvár sme sa stretli len raz a to som bola prezlečená za škriatka...“ Zasnene sa usmiala. „Áno, to bol perfektný plán, jeden z mojich najlepších. Priadla som zlaté nite pre jednu dedinskú husičku, ktorá sa chcela stať princeznou. Lenže potom prišiel tvoj Adamko a všetko pokazil, lebo jej povedal, ako sa volám. Teda, samozrejme, že som nemala záujem o to jej decko. Chcela som ju nejako ľstivo presvedčiť, aby si odo mňa vzala viac nití... No dobre, ten plán mal ďaleko k dokonalosti. Veď keby to dievča nebolo až taká sliepka, domyslela by si, že osoba, ktorá ju zásobuje zlatom, je Inflácia.“

Mona si v hlave musela preopakovať predchádzajúci monológ, aby všetkému správne porozumela.

„Ale ja som chcela... Kvôli niečomu som ti tento príbeh začala rozprávať, však?“ pokračovala tmavovláska. „Aha, Adam. No, predpokladám, že on vie, aká som, teda aká je inflácia vo všeobecnosti, preto mnou nebol taký očarovaný ako býva väčšina ľudí. Ako si bola ty.“ Znovu sa žiarivo usmiala. Mona sa začervenala. Chcela niečo povedať, no Inflácia jej to znovu nedovolila. „Ozaj, prečo tu len tak postávame?“ nadhodila. „Veď si sadnime!“

Keď sa usadili vedľa seba na mešce a chrbty opreli o stenu, tmavovláska na perách vyčarila ospravedlňujúci úsmev. „Prepáč, ale nemám žiadne stoličky. Vieš, ja väčšinou nesedávam.“

„Uhm...“

Potom po chvíľke ticha: „Ponúkla by som ti niečo na jedenie, ale, bohužiaľ, nič také nemám. Vieš, ja ani nejem.“

„Uhm...“ Mona začala premýšľať nad tým, čo urobí, keď sa jej bude chcieť ísť na záchod.

Po ďalšej chvíľke ticha: „A teoreticky by som ti mohla ponúknuť aj niečo na pitie, ale...“

„Hej, hej, viem, ty nepiješ. Čo keby si mi radšej povedala, prečo ma tu držíš?“ Mona sa zarazila. Uvedomila si, že odkedy sem prišla, boli toto jej prvé súvislé vety.

„A nie je to jasné?“

„Nie.“

„Kvôli Adamovi predsa. Nikdy ma nenechá na pokoji, ak sa s ním nedohodnem.“

„Aha, ty mu chceš ponúknuť mňa za dohodu, že ťa prestane prenasledovať?“

„Presne tak!“ rozžiarila sa Inflácia.

Mona sa zamyslela. Vyzeralo to ako jednoduchý, ale účinný plán. Bežnej ekonomickej kategórii musel pripadať priam geniálne. „Ale má to jeden háčik. Adam nevymení hospodársku stabilitu za nič na svete – ani za mňa.“

„No, keď ťa tu nechá, tak tu zostaneš,“ záhadne sa usmiala Inflácia. „Mne to nebude ani trochu prekážať.“

Mona sa zadívala na strop z drevených trámov a tuho si objala kolená. Adam, prosím, zachráň ma!

***

Adam vliezol do koča, pohodlne sa oprel a nahlas vyslovil svoju cieľovú stanicu.

Nič sa nestalo.

Chlapec si kľakol na sedadlo a otvoril okienko na prednej stene koča. Naskytol sa mu pohľad na dva konské chrbty. „Ja viem, že som vám kategoricky zakázal ma k nej voziť, lenže toto je kritická situácia!“

Jeden z koní zastrihal ušami. Druhý ho erdžaním zahriakol.

„No tak, dám vám cukor. Alebo...“ šibalsky sa usmial a siahol rukou do svojho vaku. „zopár neuhradených pohľadávok – viem, že tie máte najradšej.“

Ušami strihajúci kôň začal nervózne hrabať do zeme, no ten druhý ho plesol chvostom do stehna.

Adam sa už začínal hnevať na koňa číslo dva, no potom si spomenul, ako týmto úbohým zvieratkám prísne zakázal čo i len sa vydať tým smerom. „Ale ak si správne spomínam,“ nadhodil a začal sa preťahovať okienkom von z koča, „zakázal som vám iba mrhať na ňu svoju čarovnú energiu.“ Sadol si na kozlík a vzal do rúk opraty. „Takže to budeme musieť urobiť klasickým spôsobom. Hijó!“

Zmätené kone pomaly vyrazili vpred.

***

„Čo to bolo?“

„Čo?“ spýtala sa Inflácia a tiež sa začala zmätene obzerať.

„Znelo to ako... híkanie.“

„Aha, to nič nie je – iba somáriky.“

„Somáriky?!“ v Moninom hlase zaznela mierna panika.

„Hej, môj najnovší vynález,“ so žiarivým úsmevom jej oznamovala tmavovláska. „Nazvala som ho oslík, otras sa. Je to vlastne výrobok dva v jednom – dopravný prostriedok, z ktorého sa sypú peniaze.“

„Takže ty máš maštaľ rovno pri dome? Vedľa tejto miestnosti?“

„Nie, maštaľ mám v dome. Je vo vedľajšej izbe. Vieš všetky svoje vynálezy si najradšej uchovávam blízko seba. Nechcem ich nechať potulovať sa po okolí. Hoci keď tak teraz nad tým uvažujem, nebol by to až taký zlý nápad...“

Mona sa znovu zamyslela. „Dobre,“ povedala nakoniec. „Rada by som ti položila otázku, ktorá ma trápi už dlhšie.“

„Nech sa páči,“ usmiala sa Inflácia. Bolo to zvláštne, lebo Inflácia sa na Monu usmievala prakticky neustále. No aj napriek tomu zakaždým dokázala svoj úsmev o trošku rozšíriť.

„Keď hovoríš, že si vynašla oslíky, z ktorých opadáva zlato, znamená to, že si si ich vymyslela a potom vyčarovala, nie? Rovnako ako tieto mešce. Odpusť, ale neviem si predstaviť, že by si ich sama šila... A čo tým všetkým chcem povedať je, že ak vieš čarovať, prečo si mi napríklad nevykúzlila posteľ? Teda nie že by som na tej posteli veľmi visela – mešce boli celkom pohodlné. Len mi napadlo, že sa ťa spýtam na takúto logickú otázku.“

„Áno, je to veľmi dobrá otázka,“ uznala tmavovláska. „Si naozaj múdre dievča, Mona. A odpoveď na ňu je viac ako jednoduchá: dokážem vyčarovať iba veci, ktoré sa nejako týkajú peňazí. Peňazí v akejkoľvek forme, ale peňazí. Tak napríklad so sebou nikdy nenosím zbraň – v prípade potreby mi stačí vo vzduchu vyčarovať niekoľko mincí a navodiť im dostatočné zrýchlenie.“

„Hej, to si viem živo predstaviť,“ vzdychla si Mona a rukou pohladila ubolený zátylok. „Som zvedavá, kde ten Adam toľko trčí...“

„Ten? Určite behá okolo domu a snaží sa nájsť nejaký spôsob, ako ma prekabátiť.“ V očiach sa jej zjavili zlomyseľné iskričky. „Ha, lenže to sa mu nepodarí! Som šikovnejšia ako on. Môže sa akokoľvek snažiť. Môže vytiahnuť tie svoje zbrane alebo svoju úžasnú logiku – vždy bude iba človek.“

A ty vždy budeš iba makroekonomická veličina, prevrátila očami Infláciina väzenkyňa.

„Nemá proti mne šancu – a hlavne nie teraz, keď sa pohádal s Miou.“ Mona zbystrila pozornosť. „Inak by už za ňou dávno bežal ako šteniatko, ktorému niekto vzal obľúbenú plyšovú hračku.“

Adamova frajerka prehliadla prirovnanie svojej osoby k plyšovej hračke a radšej sa zamerala na dôležitejšie veci. „Mia? Kto je Mia?“

***

Keď sa koč, ktorý sa Adamovi podarilo pomerne slušne rozbehnúť, priblížil k hradu, chlapec zoskočil z kozlíka, na zemi urobil akčný kotrmelec a prirútil sa k bráne. Zastal tesne pred ňou. Napriahol ruku zovretú v päsť.

No úder nedopadol.

„Dočerta, nemôžem k nej predsa ísť v takomto stave,“ vzdychol si pri pohľade na svoj kostým nenápadne sa ukrývajúci pod hrubou vrstvou prachu. Pokúsil sa ho oprášiť. Docielil iba to, že prach sa usadil len v záhyboch oblečenia, čím vytvoril oveľa horší obraz.

Potom si tento ekonomický superhrdina ešte stále zaprášenými rukami pretrel tvár, čo v kombinácii s potom na jeho čele vytvorilo krásne súvislé šmuhy. Nakoniec svoje dielo zavŕšil tým, že sa pokúsil uhladiť si vlasy, pričom o ne poobtieral všetko to svinstvo, čo sa mu medzičasom nazbieralo na rukách.

Zdvihol päsť, no opäť ho zadržala akási myšlienka. „Počkať, nechcem zas aby si myslela, že sa kvôli nej ktovieako parádim!“ Adam slovo „parádiť“ používal veľmi zriedka a keď si dôkladnejšie poobzeral všetky časti svojho tela, na ktoré dovidel, uvedomil si, že momentálne sa toto slovíčko skutočne nehodí.

„Ach, čert to ber! Mia, otvor mi!“ vykríkol chlapec nahnevane a energeticky zabúchal na bránu. Tá sa poľahky otvorila hneď pri prvom údere.

Z hradieb nad ním sa ozval roztopašný dievčenský hlas: „Otvorila by som ti už skôr, ale bavilo ma sledovať ťa. Povedz, čo ťa ku mne privádza, Adam Smith!“

***

„Mia? Mia je šéfka,“ povedala Inflácia, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.

„Šéfka? Myslíš Adamova šéfka?“

„No... áno. Aj Adamova.“

„A koho ešte? Tvoja?“

„Nie!“ odvrkla Inflácia. Mona nemohla uveriť vlastným očiam – zdalo sa, že jej väzniteľka je v rozpakoch. „Teda... ak to vezmeme z čisto teoretického hľadiska, tak vlastne áno, ale... nie. Inflácia predsa nemá nad sebou žiadne vedenie. Je riaditeľkou vlastnej spoločnosti, ktorá zamestnáva jediného zamestnanca – ju samu.“

Mona sa chcela spýtať, či sa jedná o komanditnú alebo akciovú spoločnosť, ale zahryzla si do jazyka.

A potom sa čosi stalo. Inflácia zmizla.

Len tak, z ničoho nič – v jednej chvíli tu bola a o okamih neskôr už nie. Zmizla bez stopy a bez rozlúčky.

Mona vstala a začala sa zmätene obzerať okolo seba. Nemala poňatia, ako sa dostane z tohto čudného domu, ani čo si potom počne v cudzom svete.

Rozbehla sa ku dverám. Zamknuté. Samozrejme. Nepovolili ani keď do nich dorážala plecom. Dve zaprášené okná na opačnej strane miestnosti síce neboli zamrežované, no také malé, že by sa nimi v žiadnom prípade neprevliekla.

Dievčina zmučene klesla na zem a začala tuho premýšľať, ako sa odtiaľto dostane.

Odpoveď na jej otázku sa však dostavila ešte skôr, ako by jej stihlo niečo napadnúť. Na mieste, kde predtým sedela Inflácia, sa objavilo iné dievča. Malo veľmi honosnú, zlatom vyšívanú róbu a hlavu a plecia mu zdobila záplava ryšavých kučier. Novopríchodzia naklonila hlavu na jednu stranu a šibalsky sa usmiala. „Mona, však? Ja som Mia.“

Mona sa pri zvuku toho mena okamžite spamätala a zalapala po dychu. Odrazu ju zalial pocit posvätnej úcty. Pokúsila sa na kopci mešcov nájsť oporu pre nohy a potom sa nešikovne uklonila. Pritom zašepkala: „Ekonómia...“

„Ale prestaň s tým. Takto sa mi klaňajú iba slúžky. A ty nie si slúžka, však, Mona?“

„Prepáč, ale si predsa Ekonómia, chcem ti preukázať patričnú úc...“

„Hovorím prestaň!“ Miino biele čielko sa zavlnilo vráskou hnevu a jeho majiteľka dupla nohou tak, až sa jej zaborila do mešcov. Mone sa dokonca zdalo, že tá noha sa až tak nezaborila, ako mešcami voľne prešla.

„Je síce pravda, že by si mi mala byť vďačná za to, že som ťa zachránila pred Infláciou, ale na tom má svoj podiel aj Adam – keby ma neprišiel požiadať o pomoc, možno by si tu hnila naveky.“ Bol to len Monin pocit, alebo sa Mia naozaj začervenala pri vyslovení mena jej chalana?

„Ozaj, kde je Adam? Dlho som ho nevidela,“ nadhodila čerstvo zachránená akoby len tak mimochodom.

„Je v koči na ceste domov. Hneď ťa za ním pošlem,“ povedala Ekonómia. Potom mávla rukou a Mona zmizla.

Bol to čudný deň. Naozaj veľmi čudný deň. A ešte zďaleka neskončil.

***

„Poviem ti, že paktovať s diablom by bolo oveľa rozumnejšie ako paktovať s tebou. Ak sa mi budeš ešte nejako vyhrážať, prisahám, že si zoženiem nejakého renomovaného oslíkobijcu a nasmerujem ho k tvojmu domu,“ povedala Ekonómia a priložila si pohár k ústam.

„Ale, ale, ale,“ usmiala sa Inflácia a pohodlnejšie sa zaborila do kresla. „Veď sme predsa obe dostali to, čo sme chceli: Ty máš znovu svojho Adama Smitha a ja ho zas tak skoro neuvidím. Aj keď musím uznať, že to jeho chutnučké dievčatko mi bude chýbať.“

Mia si odfrkla. „Čo? Tá malá chuderka? Adam to s ňou skončí skôr, ako sa stihneš nazdať. Hlavne, keď mu trochu pomôžem.“

Inflácia si vzala zo stolíka svoj pohár a výdatne si z neho odpila. „A očakávaš, že potom sa prihrnie za tebou? Mia, pozri sa na seba! Veď nedokážeš ani len zhmotniť svoje telo!“

„No a čo? Ekonómia je veda – teda je dokonale nehmotná. Dávno som sa s tým zmierila.“

„Naozaj? Tak prečo sa tváriš, že sedíš v kresle a prečo čarami vo vzduchu držíš ten pohár, aby to vyzeralo, že ho držíš v ruke?“

„Prestaň!“ zavrčala Mia.

„Viem, že nechceš desiť služobníctvo, ale aj tak sa mi to zdá prehnané.“

„Hovorím prestaň!“ Ekonómia chcela udrieť pohárom do stola, v návale zlosti sa jej to však nepodarilo. Pohár zostal visieť vo vzduchu a dievčinina päsť neškodne prešla hrubým drevom.

„No tak, nečerti sa,“ upokojovala ju Inflácia. „Hlavné je, že sa s tebou Adam znovu baví. A že za odmenu ho najbližších pár týždňov nebudeš posielať na výpravy proti mne.“ Žiarivo sa usmiala.

„Môžem len dúfať, že za ten čas nevymyslíš niečo, čo nebudeme vedieť prekonať,“ vzdychla si Mia.

„Nad tým si mala uvažovať skôr, než si začala miešať do práce svoj súkromný život.“

„Prestaň!“

„Ale Mia, vieš, ako rada ťa provokujem.“

„Hovorím prestaň!“

***

Keď sa Mona objavila v koči, Adam sa zatváril iba trochu prekvapene. Pozdravil ju, dievčina však bola príliš zmätená na to, aby dokázala normálne reagovať. „Stretla som sa s Ekonómiou,“ zašepkala po chvíli.

„Áno, ja viem.“

„S Ekonómiou...“ neveriacky pokrútila hlavou.

„Veľmi sa na teba tešila,“ povedal Adam s predstieranou veselosťou. „Alebo sa tak aspoň tvárila,“ zamrmlal si pre seba.

„Inflácia mi spomínala, že si sa s Miou pohádal. Prečo? Veď je to Ekonómia – s ňou sa predsa nemôžeš hádať!“

Adam si vzdychol.

„Tak prečo ste sa pohádali?“ naliehala dievčina.

„Lebo...“ Adam nevedel, ako to povedať tak, aby Monu nenaštval. „Požiadala ma, aby som za ňou občas zašiel. Vieš, mimo pracovného času.“

Napodiv Mona nebola nahnevaná, ale zdesená. „A ty si ju odmietol? Odmietol si Ekonómiu? Prečo?“

Lebo po a: by si ma zabila, keby som sa stretával s iným dievčaťom; a po b: nechcel som, pomyslel si Adam, nahlas to však povedať nemohol. „Kvôli tebe, Mona,“ pokúsil sa o milý úsmev. „Chcem celý svoj voľný čas venovať tebe. A Mia to nechcela pochopiť, preto sme sa nerozprávali.“ Dievčina očividne nevedela, čo na to povedať. „Keď ťa však Inflácia uniesla, musel som odhodiť svoju hrdosť a konať.“ Mona prevrátila očami – zasa tie jeho hrdinské reči. „Bál som sa, že ťa Inflácia presvedčí, aby si sa pridala na jej stranu. Vieš, čo by to znamenalo pre...“

V Moninej hlave jedna myšlienka dohonila druhú. „Počkať, počkať, počkať. Takže ty si vlastne nezasiahol iba preto, že tvoju priateľku uniesla šialená ekonomická kategória.“

Adam si zdesene položil ruku na ústa. Monin hlas sa začal citeľne zvyšovať.

„Ty si ma zachránil... Ty si ma zachránil, lebo si sa bál o blbú hospodársku situáciu!“ Keď si uvedomila, že koč práve zastal na Adamovom dvore, naštvane vyšla von a zatresla za sebou dvere. Náhly nával hnevu ju tak vyviedol z rovnováhy, že sa svojmu chalanovi nedokázala ani pozrieť do očí. Jediné, čo ju v tejto chvíli dokázalo upokojiť, bol pohľad na jeho výplatnú pásku. Vykročila k poštovej schránke.

Keď však otvorila obálku, neboli čísla to prvé, čo ju upútalo. Jej zrak totiž ihneď padol na spodnú časť listu, kde bolo úhľadným písmom napísané:

Maj sa pekne a nejako to vydrž s tou svojou autarkickou priateľkou.

PS: Posielam ti toľko pusiniek, koľko monopolista zarába koruniek.

Mia

Mona mala pocit, že jej hnev je ako drôt, ktorý niekto položil do ohňa. Drôt, ktorý už dávno prekonal červenú, žltú aj bielu fázu svojho spektra a teraz sa z modrého postupne mení na fialový.

Ak sa vám táto poviedka páčila, prečítajte si aj ukážku z poviedky Tri oriešky pre Adama Smitha